Čiže: zmysel má i účasť vo voľbách, i mimoparlamentná práca, organizácia protestných zhromaždení, odborársky boj a pod.  Všetko však na správnom mieste v správnom čase, a hlavne proti správnemu CIEĽU, ktorý je možné danou zbraňou zasiahnuť. Nepoužívame predsa rakety zem-vzduch proti ponorkám! Dúfam že je jasné čo som chcel týmto povedať. Účasť v buržoáznom parlamente nemôže byť v žiadnom prípade cieľom, už len preto že sama o sebe nikdy nemôže privodiť ZMENU SYSTÉMU! Môže a musí však byť PROSTRIEDKOM k dosiahnutiu čiastkových cieľov. A aké to sú? Nuž, rozhodne nie "účasť na moci"! Socializmus nemožno dosiahnuť "účasťou na moci", on ju totiž potrebuje VŠETKU, a nie sa o ňu deliť s buržoáziou! NEMOŽNO BYŤ TROCHU TEHOTNOU. Socializmus možno dosiahnuť iba revolučnou cestou, čiže náhlou a radikálnou zmenou. Takisto, účasťou na MOCI buržoáznej vlády zároveň máme účasť aj na jej HRIECHOCH! Preto je podiel komunistov na akejkoľvek moci v rámci kapitalistického systému OBOJSEČNÝ MEČ, ktorý sa môže veľmi rýchlo obrátiť proti svojmu majiteľovi.  
 
V rámci ruskej KPRF a jej sympatizantov prebieha ostrá výmena názorov práve ohľadne účasti KPRF v komunálnej správe. KPRF sa totiž angažuje pomerne výrazne v komunálnych voľbách, občas i úspešne, celkový efekt a zmysel toho celého je však viac než otázny. Predovšetkým: ako možno viesť KOMUNISTICKÚ politiku na KOMUNÁLNEJ úrovni, v rámci kapitalistického zriadenia a buržoáznej štátnej správy na CELOŠTÁTNEJ úrovni? Ako chcú realizovať svoje sľuby? V takejto situácii môžu "obyčajní ľudia" prísť veľmi rýchle k uzáveru: "veď aj tí komunisti sú ako všetky ostatné strany, len sľubujú a pre ľudí nerobia nič". Neuvedomia si, že v rámci kapitalistického zriadenia, t.j. buržoázneho parlamentarizmu a kontroly celej ekonomiky kapitálom, jednoducho nie je možné dosiahnuť viac než len čiastkové úspechy, a aj tie sú iba dočasné. Neuvedomia si to najmä vtedy, ak im to nebudeme sústavne a otvorene pripomínať. 
 
Je teda účasť komunistov v parlamente zbytočná, azda až škodlivá? Rozhodne nie! Pravda, ak jej priradíme správny cieľ. Tým cieľom však nikdy nemôže byť PODIEL NA MOCI, lež iba a výhradne DEŠTRUKCIA TEJTO MOCI! Parlamentná frakcia komunistov je akousi "delostreleckou batériou", zabezpečujúcou delostreleckú podporu útoku infantérie a tankov. Umožňuje účinnú propagáciu komunistických myšlienok, i ochranu komunistov voči útokom buržoázie lepším využitím prostriedkov právneho štátu. Usiluje o vystúpenie krajiny z imperialistických koalícií (NATO a pod.), a tým rozbíja medzinárodnú "kapitalistickú internacionálu". Nepohrdne samozrejme ani peniazmi určenými polit. stranám z rozpočtu - ak sa "neprejedia" a ak to nediskredituje stranu. Zároveň je akýmsi "pieskom v súkolí buržoázneho stroja", v žiadnom prípade teda neprispieva k jeho lepšiemu, hladšiemu fungovaniu - naopak, prispieva všemožne k jeho ZÁHUBE. Podobné platí i pre odborový boj a organizáciu protestných mítingov. Odborárske organizácie sú akýmsi protipólom organizácií zamestnávateľov, t.j. buržoáznych vlastníkov. Sú akoby dvoma stranami jednej mince, a bez svojho protipólu existovať nemôžu. "Klasické" odborárske združenia si nekladú za cieľ zmenu systému, zaujímajú sa výhradne o PREROZDEĽOVANIE medzi pracujúcimi a Kapitálom v rámci prerozdeľovacích mechanizmov tzv. sociálneho štátu. Vidno to i z toho, že ani generálne štrajky aké občas vidno v krajinách západnej Európy, podstatou systému nijak neotriasli. Odbory (podobne ako SD) sú dieťaťom "sociálneho štátu", a len jeho sú ochotné obhajovať. O radikálnu zmenu systému záujem nemajú.  Nezabúdajme tiež na to, že i samotní odboroví predáci sú často na spomínanom prerozdeľovacom systéme, a tým pádom aj na zamestnávateľoch a konsenze s nimi existenčne závislí, a preto do otvorenej konfrontácie nepôjdu. I preto by bolo veľmi vhodné budovanie radikálnych, komunistických odborov. Jednostranná podpora "nezávislých" odborov by totiž znamenala v istom zmysle "boj pod cudzou vlajkou", pričom plody víťazstva si pripíšu na konto iní - odbory a sociálna demokracia. 
 
Význam kom. odborov spočíva okrem čiastkových cieľov - zlepšenia postavenia pracujúcich a ich organizovanosti a uvedomelosti - predovšetkým v príprave na "deň D", t.j. moment otvorenej mocenskej konfrontácie s buržoáziou. V tejto záverečnej konfrontácii môžu byť komunistické odbory veľmi mocnou zbraňou, napr. brániacou buržoázii využiť proti pracujúcim a komunistom mocenské prostriedky štátu. Samozrejme, toto všetko prichádza až na ZÁVER. Pred tým treba urobiť ešte veľmi veľa. 
 
Čo sa týka protestných zhromaždení, situácia je analogická. Ich význam osobne vidím predovšetkým ako prostriedok ZVIDITEĽŇOVANIA SA. Ako mocenský, donucovací prostriedok sú podľa mňa ťažko využiteľné. Všimnite si napr. obrovské protestné zhromaždenia v Grécku - čo dosiahli? Obzvlášť voči protestom typu "SME TU!" som skeptický. Žiaden strach, buržuji veľmi dobre vedia, že "ste tu", a príslušne sa na to i pripravili! Využitie protestných zhromaždení ako nátlakových prostriedkov má však i iné úskalia. Veľmi závažnou je možnosť "riadenia" demonštrácia pomocou infiltrácie PROVOKATÉRMI, za účelom diskreditácie hnutia - klasická, ale veľmi účinná metóda. Osobne mám veľmi silné podozrenie, že bola použitá i v Grécku počas prvej vlny protestov. Pamätáte si na podpálenie banky, kde uhorela tehotná pracovníčka banky? Bolo to na vrchole protestov, a malo to za následok to, že morálny šok v podstate zamrazil počas niekoľko málo hodín celé protesty. Pripisuje sa to akýmsi "anarchistickým ľavicovým skupinám", akým konkrétne samozrejme nevedno, ja si tým celým však nie som taký istý... Takže opäť - demonštrácie a protestné zhromaždenia áno, ale s jasným určením si ich cieľa. 
 
Nie, v Rusku roku 1917 revolúciu neurobili odbory, ani nevytiahli do ulíc milióny občanov a nezvrhli cársky režim. A už vôbec parlament neodhlasoval "koniec kapitalizmu a nástup socializmu". Nie, bol to celý súhrn prostriedkov potrebných na pád systému - podobne ako armáda, používajúca rôzne zbrane na rôzny typ nepriateľských cieľov. Ktorú či ktoré z týchto zbraní by som teda nazval rozhodujúcimi pre účinný boj s nepriateľom - kapitalizmom? Azda najlepšie by som potrebnú taktiku spolu s vhodnými zbraňami označil ako BUDOVANIE PARALELNÝCH ČI ALTERNATÍVNYCH MOCENSKÝCH ŠTRUKTÚR. Pod "mocenskými štruktúrami" si mnohí z nás predstavia OZBROJENÉ ODDIELY. To však je len jednou, špecifickou časťou týchto štruktúr - ktorú tu z pochopiteľných príčin nebudeme bližšie diskutovať. 
 
V skutočnosti pod tento pojem spadá omnoho viac: mocenskou štruktúrou sú v neposlednom rade i VLASTNÉ MÉDIÁ, nielen noviny, ale napr. aj funkčný systém vylepovania LETÁKOV. Mocenským prostriedkom je i samotné VLASTNÍCTVO - napr. budovy, ak je pravda využívaná efektívne a v prospech hnutia. Mocenským prostriedkom sú FINANČNÉ ZDROJE, efektívne financovanie činnosti. Patria tam i metódy INFILTRÁCIE, obsadenia určitých funkcií (štátnych, odborárskych...). Môže to byť i dobrý SYSTÉM PRÁCE S MLÁDEŽOU.  Sú to teda všetky mocenské prostriedky, v najširšom zmysle slova, ktorá nalamujú MOCENSKÚ HEGEMÓNIU BURŽOÁZIE, v celom spektre dnešnej zložitej spoločenskej štruktúry. Mimochodom, mimoriadne efektívnym spôsobom narušenia samotnej VLASTNÍCKEJ hegemónie Kapitálu by mohlo byť i zakladanie DRUŽSTIEV či PODIELOVÝCH SPOLOČNOSTÍ vlastnených zamestnancami. To však je osobitný problém a na dlhú diskusiu. 
 
Takže, všetko má svoje miesto, ak správne pochopíme miesto každej aktivity V RÁMCI CELKU: noviny, internet, zhromaždenia, priama práca s pracujúcimi vo firmách, demonštrácie, účasť vo voľbách parlamentných i komunálnych, ba i spomienkové zhromaždenia...